O SÁNKOVAČKE

Toho roku, na skok od Vianoc a na tri od fašiangov, bola vonku nedeľa. Za oknom čosi ktosi  hovorí  v rozhlase obecnom. Sánkovačka vraj bude! Zamyslím sa.  Snehu tak akurát. Na modrej oblohe len zubaté slnko. „Sánkarsky ideál!” chcelo sa mi skríknuť. No nemohol som, pretože som si uvedomil, že posledné sánky,na ktoré sa pamätám, si vlastne už ani nepamätám. A tak hybaj sa aspoň pozrieť  na tú sánkovačku.

A veru, bolo sa  na čo pozerať . Výborne pripravená  trať s mnohými neľahkými až zákernými pasážami(tunel!), na ktoré boli však skúsení sánkari veľmi dobre pripravení  a zvládali ju s bravúrou sebe vlastnou.

pohľad na trať
Zlovestný tunel bol pre mnohých pretekárov orieškom.

O bezpečnosť bolo tiež výborne postarané, a tak to má byť, pretože niektoré posádky balansovali na hrane fyzikálnych zákonov a čo i len malé pokĺznutie by v takomto prípade mohlo mať nedozerné následky.

Na bezpečnosť dohliadalo niekoľko traťových komisárov, ktorí podali pomocnú ruku vždy, keď bolo treba.
Samozrejmosťou bolo malé bifé, kde sa mohli pretekári, ale i uzimení diváci posilniť dúškom čaju.
 
Čajové bifé

Krásne, štýlovo čisté, miestami nebezpečné, ale hlavne veselé boli jazdy jednotlivcov, ale i zmiešaných sánkarských družstiev.

 

To si človek ani nevšimne, keď je niečím zaujatý, ako rýchlo letí čas a zrazu už slnko sadá za kopec.

Akcia sa pomaly rozpadá. Je čas ísť ďalej. Cestou premýšľam o zmysle.  Premýšľam o ľuďoch, ktorí obetovali svoj nedeľný čas, kedy mohli oddychovať, navštevovať svojich blízkych či len tak sa povaľovať pred telkou, ale neučinili tak. Darovali svoj čas, a to si treba vážiť a prísť!   Vyčarovali úsmev a radosť na detskej tvári. A presne TO je ten zmysel.

 

 

ZNÁMY, NEZNÁMY LEDNICKÝ KOSTOLÍK

Už dlhšiu dobu som sa pohrával s myšlienkou, že by som zašiel do kostola. Nie dovnútra, ale hore nad všetku tú Krásu.  Prípadne, ak by mi boli hviezdy silno naklonené,  až do veže by som sa vydriapal. No a jedného pekného zimného dňa sa mi veru aj naklonili. 

 

Dvere dokorán

 

Za otvorenými dverami je celkom nový svet. „Ako doň vstúpiť?“ pýtam sa sám seba. Neskoro! Narástli mi oči decka, viac nepotrebujem, môžem vyraziť.  

drevenná krása

Vedel by som tu byť veľmi dlho. Tu, v tomto priestore. Je tu ticho a pokoj. Avšak je čas ísť, pozrieť sa na čas. 

Čas tu má svoje pevné miesto, symbolicky hneď na prvom poschodí veže. Podľa tejto symboliky, dalo by sa asi povedať, že čas tu je pomerne prízemná veličina. 

opäť dvanásť

Žiaľ, ďalšia úroveň/poschodie veže ma vyvádza z tohoto omylu. Čas nie je prízemná veličina, pretože je pevne zviazaná (lankami!) so zvukom. Konkrétne so zvukom zvonov. Tie čas menia srdečne na vzletné  tóny , ktoré sa nesú krajinou. Oznamujú, že niekomu sa čas naplnil, oznamujú, že je čas prísť a pokľaknúť či len, že už je sedem. 

všade samé zvonce

Čím viac hore, tým menej schodov, o to však viac rebríkov. Zvedavosť dáva strachu na vedomie, že Ona je tu tá, ktorá rozhoduje, a tak sa ide ďalej.  Ďalšia úroveň ma totálne vyvádza z miery. Nech ctený čitateľ týchto riadkov posúdi sám absurdnosť tohoto podlažia. Hodiny pootáčané na všetky svetové strany.

absurdné podlažie
zubaté kolieska času

Zmorený úvahami o čase poberám sa radšej preč. Hore to už je len kúsok cez drevené bludisko.  

za svetlom

Rebríkov tu už niet. Preto po ceste za svetlom si treba veľmi obozretne vyberať správnu cestu.  Tu je na mieste asi viac počúvať strach ako zvedavosť.  Ako popínavá rastlina sa omotávam okolo trámov a dosiek a ťahám sa za slnkom. 

v slnka lúčoch

Tak, a som tu. Všade vôkol samé sklo s drôtmi. Len  jediné sklíčko ponúka výhľad na svet dole.  Na moju malú milú Lednicu.