ZNÁMY, NEZNÁMY LEDNICKÝ KOSTOLÍK

Už dlhšiu dobu som sa pohrával s myšlienkou, že by som zašiel do kostola. Nie dovnútra, ale hore nad všetku tú Krásu.  Prípadne, ak by mi boli hviezdy silno naklonené,  až do veže by som sa vydriapal. No a jedného pekného zimného dňa sa mi veru aj naklonili. 

 

Dvere dokorán

 

Za otvorenými dverami je celkom nový svet. „Ako doň vstúpiť?“ pýtam sa sám seba. Neskoro! Narástli mi oči decka, viac nepotrebujem, môžem vyraziť.  

drevenná krása

Vedel by som tu byť veľmi dlho. Tu, v tomto priestore. Je tu ticho a pokoj. Avšak je čas ísť, pozrieť sa na čas. 

Čas tu má svoje pevné miesto, symbolicky hneď na prvom poschodí veže. Podľa tejto symboliky, dalo by sa asi povedať, že čas tu je pomerne prízemná veličina. 

opäť dvanásť

Žiaľ, ďalšia úroveň/poschodie veže ma vyvádza z tohoto omylu. Čas nie je prízemná veličina, pretože je pevne zviazaná (lankami!) so zvukom. Konkrétne so zvukom zvonov. Tie čas menia srdečne na vzletné  tóny , ktoré sa nesú krajinou. Oznamujú, že niekomu sa čas naplnil, oznamujú, že je čas prísť a pokľaknúť či len, že už je sedem. 

všade samé zvonce

Čím viac hore, tým menej schodov, o to však viac rebríkov. Zvedavosť dáva strachu na vedomie, že Ona je tu tá, ktorá rozhoduje, a tak sa ide ďalej.  Ďalšia úroveň ma totálne vyvádza z miery. Nech ctený čitateľ týchto riadkov posúdi sám absurdnosť tohoto podlažia. Hodiny pootáčané na všetky svetové strany.

absurdné podlažie
zubaté kolieska času

Zmorený úvahami o čase poberám sa radšej preč. Hore to už je len kúsok cez drevené bludisko.  

za svetlom

Rebríkov tu už niet. Preto po ceste za svetlom si treba veľmi obozretne vyberať správnu cestu.  Tu je na mieste asi viac počúvať strach ako zvedavosť.  Ako popínavá rastlina sa omotávam okolo trámov a dosiek a ťahám sa za slnkom. 

v slnka lúčoch

Tak, a som tu. Všade vôkol samé sklo s drôtmi. Len  jediné sklíčko ponúka výhľad na svet dole.  Na moju malú milú Lednicu.